fbpx

Run Portál

bežecké príbehy, rozhovory, tréningy, úspechy a sklamania

Onkologické ochorenie zo mňa spravilo bežca.. hovorí Miroslav Klačanský

Spomínaš si na svoje bežecké začiatky? Prečo a kedy si začal s behom?

Ahojte. Moje bežecké začiatky boli  veľmi ťažké a začínal som celkom od nuly. Prečo? V roku 2013, mal som vtedy 28 rokov,  mi bola diagnostikovaná rakovina lymfatických uzlín, vtedy muselo prísť do môjho  života niečo čo by ma nakoplo a moju hlavu nastavilo na takú cestu, ktorá zvládne všetko. Schudol som cca 20kg. Takže svalová hmota nebola žiadna. Začínal som prechádzkami  do prírody u nás za domom do pohoria Tríbeč, ktoré mám na pár kilometrov, každý deň, fakt že každý deň, aj počas náročnej liečby nebol deň kedy som sa nevybral s batohom a paličkou do lesa nasávať energiu z prírody, stromov, machu a hlavne ticha, ktoré fakt mám rád, vtedy veľa premýšľam. Takto som si začal budovať akotakú kondičku, svalovú hmotu a aj moju hlavu. A prvý beh si pamätám celkom presne, keď mi moja doktorka oznámila pre mňa veľmi potešujúcu správu, ktorú mi napísala do mailu, že liečba dopadla úspešne. Vtedy som zobral veci a šup ho zase do lesa. Celú cestu som plakal od šťastia a bol som taký silný, že by som v tom momente zabehol maratón jak nič … no a vlastne takto som začal s behom, bola to rakovina, ktorá zo mňa spravila bežca.

Tvoje prvé behy boli cestné alebo ťa to už vtedy ťahalo k trailovým behom?

Mňa vždy ťahala za srdce príroda, takže 99% mojich behov je trail a ten zostatok dávam už druhým rokom po sebe Medzinárodnému maratónu mieru v Košiciach, ktorého sa rád zúčastňujem.

Medzi tvoj doplnkový šport patrí aj cyklistika. Ako často jazdíš na bicykli?

Bicykel bol už od malička moja srdcovka. Využívam ho predovšetkým na zmenu, keď chcem aby si moje bežecké nohy trošku odvykli a zapojili aj nejaké iné svaly a šľachy. Mám veľa bike priateľov u nás na dedine a v okolí, s ktorými sa snažím jazdiť, samozrejme, keď nie som na nejakých bežeckých pretekoch 🙂

Keď sa pozrieš späť do minulosti, čo by si zmenil na svojich tréningoch?

Ja som nejako nikdy špeciálne netrénoval, chodím si zabehať pre radosť , zdravie a dobrý pocit spraviť pre seba niečo prospešné.

Koľko mesiacov približne ti trvalo nadobudnúť kondičku, kedy si už „celkom v pohode“ zabehol svoju bežnú tréningovú trať?

Ja som taký bežecký blázon,  že sa nezľaknem žiadnej výzvy… postavte ma na štart a budem bežať aj keby som mal dušu vypľuť (smiech) a takto sa postupne kondička lepila na mňa…jednoducho choď a bež a musí to byť dobré…

Čo by si chcel odkázať všetkým začínajúcim bežcom, ktorí sa práve nachádzajú na začiatku tejto náročnej ale krásnej cesty?

Beh je krásny šport, ktorým človek posúva svoje telo do úplne inej galaxie. Ta eufória po behu je neskutočnááááá. Začiatky sú samozrejme ťažké, ale treba vydržať. A kto vydrží tak jeho telo sa mu odvďačí, teda aspoň v mojom prípade to tak bolo a je.

Aké boli tvoje prvé bežecké preteky?

Moje prvé bežecké preteky boli na behu, ktorý som organizoval ja u nás v Solčanoch. Je to zvláštne, ale je to tak 🙂

Organizoval si vo svojej obci „Solčiansky beh zdravia“. Beh s charitatívnym motívom. Ako vznikol tento nápad?

Nápad vznikol samozrejme u mňa. Keďže mne bolo dopriaté tam zhora, aby som bol zdravý, tak sa snažím aby som  aspoň nejakou troškou  potešil druhých a najmä detičky. Cítim v tom veľkú vďaku.

Komu putoval celý výťažok z akcie? Pomohol?

Výťažok putoval z prvého ročníka dievčatku Ninke s DMO a z druhého ročníka dievčatku Viktorke, ktorá ma choré srdiečko. Určite to pomohlo, som o tom presvedčený… a pomohlo to aj mne, keď človek vidí usmiate tváre detí…ten pocit sa nedá opísať slovami.

Máš za sebou veľa bežeckých podujatí. Čo máš na nich najradšej?

Už veru veľa. Najradšej mám na nich to, že sa môžem stretnúť s kamošmi bežcami a pokecať a užiť si atmosféru behu a spoznať nové miesta, na ktoré by som sa možno nikdy nedostal.

Zažil si na pretekoch niečo veľmi emotívne?

Pre mňa je emotívny každý beh, pri dobehu do cieľového priestoru vždy zdvihnem hlavu do nebies a poďakujem za všetko.

Sklamania takisto patria do života každého bežca. Čo najviac sklamalo v bežeckom živote teba?

Sklamaný som bol raz, bolo to na behu Rýchlik Zoška Bratislava v minulom roku 2019, kedy som na cca 27km musel vzdať, pretože ma odstavilo svalové zranenie. Aj som to skúsil ešte, že sa tak ľahko nemôžem vzdať, ale bohužiaľ musel som sa vrátiť po kilometri naspäť na občerstvovačku. Bol som z toho smutný, ale aj to sa stáva bohužiaľ.

Na aký svoj bežecký výkon si najviac hrdý?

Hrdý som určite na môj najdlhší beh. Bola to ultra štafeta Štefánik trialu a jej druhý úsek z Pezinskej baby až na nábrežie Dunaja v BA  v dĺžke 68km v roku 2019. Tam sa mi bežalo fantasticky, držal som si svoje tempo a užíval si pretek plnými dúškami.

Koľko polmaratónov / maratónov máš už odbehnutých?

Ja tie cestné behy narátam na jednej ruke asi… mám 1 polmaratón v Bratislave ČSOB v roku 2017, a dva maratóny v KE, v roku 2018 a 2019.

Čo sú tvoje obľúbené raňajky v deň pretekov?

Maslový chlieb s džemom a musí byť veľa masla a veľa džemu 🙂

Vyhovuje ti viac behať sám alebo v skupine?

Ja rád behám v skupine bežcov, teda aspoň dvaja. Rád si pokecám pri behu. Počas preteku rád prehodím pár slov z bežcami, ktorí ma obehujú a rád povzbudím bežcov, ktorých obehnem ja, či už potľapkaním po zadku alebo nejakým gestom.  Ale zase sú aj dni, kedy človek potrebuje byť sám a vtedy idem osamote a užívam si to ticho, ktoré mám rád.

Suverénne najťažšie preteky, pri pomyslení na ktoré ťa aj teraz rozboleli nohy, boli?

Ja sa snažím vyberať len náročnejšie trailové preteky, to ma baví a napĺňa, keď si človek môže siahnuť na dno svojich síl. A tie sú všetky ťažké pre mňa…napr. Beh Súľovskými skalami, Báthory cross…

Akú najdlhšiu vzdialenosť si odbehol?

Je to už spomínaných 68 km na Štefánikovi.

Na čo myslíš posledných pár kilometrov pred cieľom, čo ti pomáha vydržať a nevzdať to?

Ja sa snažím vždy behať s úsmevom, keď sa to dá, ale keď to nejde, tu si často v duchu hovorím: Miritko ideeeeeš!!! Treba vždy bojovať až do konca. A pár metrov pred cieľom myslím na moju rodinu a hlavne na dcérku Adelku. Už sa teším na dobeh nejakého ťažkého preteku s ňou v náručí a určite budem plakať, tak ako som plakal po dobehu na prvom MMM v roku 2018 a nehanbím sa za to 🙂 Bol to úžasný pocit, že po tom „všetkom“, som zabehol maratón!!!

Teraz prichádza najdôležitejšia otázka. V čom ti beh najviac pomohol?

Už som to rozpísal hneď v prvej otázke. Takže beh mi pomáha byť zdravý a to ma teší, že to zatiaľ tak je a dúfam, že to aj tak zostane.

Čo o tebe ľudia nevedia? Čo rád robíš vo voľnom čase?

Športujem a snažím sa venovať čo najviac času rodine. Bicykel, tenis, fitko, bežky, lyže, turistika, motorka. A rád relaxujem. A čo možno nevedia, že na každý pretek nosím so sebou malinké plyšové prasiatko pre šťastie.

Čo je pre teba najlepšia odmena po náročnom tréningu?

Adelka a spánok. A sem tam sa dobre napapkám z môjho vegetariánskeho menu 🙂

Mal si krízu? Bolo obdobie, že ti beh prestal prinášať radosť? Čo je podľa teba vtedy najlepšie urobiť?

Až na ten nedokončený Rýchlik Zoška Ba, som nemal takú krízu. Ja sa behom bavím a prináša mi radosť. Väčšinou sú to tie zranenia, ale vtedy vymením beh za bike, pri ktorom nie je cítiť bolesť a ide sa ďalej.

Kto v tvojom okolí má na teba obzvlášť dobrý vplyv?

Samozrejme rodina a mám veľa kamarátov, s ktorými trávim veľa času a nesmiem zabudnúť ani na kamošov, s ktorými sa stretávam na bežeckých podujatiach a s ktorými som v kontakte na sociálnych sieťach.(A)

Čo by si chcel odkázať všetkým ľuďom, ktorí čítajú tento rozhovor?

Behajte, športujte, choďte do prírody vždy keď môžete. Treba si užívať život, tešiť sa a radovať z každého dňa do ktorého sa zobudíme. Neraz sa mi pri písaní týchto riadkov tisli slzy do očí, ale aj o tomto je život.

Prajem každému človeku veľa zdravia v novom roku 2020.

S pozdravom MIRITKO 🙂

Show More