fbpx

Run Portál

bežecké príbehy, rozhovory, tréningy, úspechy a sklamania

Môžete sedieť doma a lamentovať nad situáciou alebo môžete dvihnúť hlavu a niečo vymyslieť

„Môžete sedieť doma a lamentovať nad situáciou alebo môžete dvihnúť hlavu a niečo vymyslieť,“ hovorí Peter Schmiedl, jeden z organizátorov bežeckých podujatí  Prešov Night Run, Košice Spring Half Marathon a Prešov Half Marathon.

Peťa sme vyspovedali „bezpečne“ na vidieku, kde trávi dobrovoľnú karanténu s rodinou.

Má 36 rokov, 10r. syna a 5 mes. dcéru, venuje sa organizácii kultúrnych a športových podujatí a popri všeličom inom, má na starosti nápojovú gastronómiu na troch najväčších Majálesoch v Českej republike. Keďže sme mali max. hodinku pred cestou do „svojho okresu“ (rozhovor je z pondelka 6. apríla ), šli sme hneď na vec… 

O Tebe je známe, že si tzv. marketingový samouk…

No, ono to nie je také jednoduché… V tomto smere, ale vlastne vo všetkých smeroch, mi dala najviac spoločnosť Red Bull. Tam som sa vlastne naučil obchodnej komunikácii a zručnostiam, vedeniu ľudí, a v neposlednom rade, som v praxi videl ako skúsení profesionáli robia obchod a marketing, ktorý naozaj funguje. 

Ďalej je to hlavne o tom, aby človek odhadol a následne osobne vyskúšal v praxi, ako nápad funguje. Veľa ľudí sa časom dostane do „bublinky“ a chýba im reakcia publika. To máte ako s behom. Keďže som nadšenec a hobby bežec, chodím na preteky, počúvam ľudí a sám cítim, čo by som mohol uchopiť ako nápad a realizovať na našich pretekoch, prípadne, čo u nás vylepšiť. Organizácia akéhokoľvek podujatia z kancelárie, bez kontaktu so svetom, nemusí dopadnúť úplne podľa očakávaní!!

No a vlastne ešte pokora. Tú získa človek najlepšie, keď mu chrbát nekryje svetový gigant a korporát, ale keď je potrebné sa spoľahnúť na svoj úsudok a keď chýba, znamená okamžitú stratu, nielen pokarhanie…

Ako si sa vlastne dostal k behu ?

Je tomu už asi 14 rokov, čo som veľmi chcel zhodiť na váhe. Chodieval som do fitka, celkom pravidelne, ale bolo treba niečo pridať. Môj prvý beh ale nedopadol slávne. Odbehol som sotva míľu, rozkašľal sa a musel prejsť do chôdze. (To som ešte fajčil balík marlboriek denne…) Potom som postupne cupkal a naberal na „vytrvalosti“ a asi po pol roku bola moja tréningová dávka presne 7 km vo Furčianskom parku, cca 2-3 x týždenne. Potom prišla stávka s kamošom, či odbehnem Košický maratón. To tiež dopadlo tak, že na 33. km  po mňa musel prísť autom. 

Veľmi ma nakopli moje prvé Garmin Forerunner. Začal som behať viac, časom aj polmaratóny a už som mal z behu radosť.

Ale ja ťa poznám skôr ako nadšenca triatlonu…

Áno, Áno táto „diagnóza“ začala 4 roky dozadu, rozhovorom s mojím kamarátom Radom Bujdošom – inak fantastickým triatlonistom! Dodnes si pamätám, ako som mu hrdý oznámil, že mesačne nabehám aj 100 km a nechápal som ten „úsmev“ a odpoveď, že to nie je ani málo, ale vôbec to nie je ani veľa…

Potom som sa nechal nahovoriť na „Valachymana“ (terénny triatlon) s teóriou, že plávať viem (boli to prsia), bicyklovať sa tiež viem (naposledy som sedel na bajku ako 14 ročný ) a chodím pravidelne behať. Skončil som prosím pekne predposledný a 4 dni som sa skoro nepostavil na nohy.

Potom som dostal triatlonové hodinky Garmin Fénix a začal som „makať“.  Ďalšou motiváciou bolo aspoň trošičku sa podobať športovcom v klube Probody, kde som sa prihlásil.  Plávať (normálne plávať…) ma naučila Gabika Slafkovská a o rok som dostal možnosť pridať sa do tréningovej skupiny fantastického Martina Holečka. On je Pán tréner a robí to tak, že ma to veľmi baví dodnes !!

Ako si na tom s pretekaním ?

Ja budem v týchto troch nádherných športoch vždy skôr „finisher“, ako „zbierať bedne“, no šport ma naučil disciplíne, zlepšil moje plánovanie času (12 hod. tréningu týždenne je treba vtesnať medzi rodinu a prácu a nikde neubrať) a pridal nášmu cestovaniu s Nikou ďalší námet. Boli sme na Ironmana v Dubaji, či na polmaratónoch v Lisabone, Londýne a Varšave.

Celkovo mám absolvovaných päť „halfironmanov“ (1,9km plávanie, 90km bicykel, 21,1km beh ), 4 maratóny a plány cestovať a pretekať sa len začínajú!!

Si organizátor prešovských podujatí Night Run a Half Marathon, či košického Spring Half Marathon-u. Ako si došiel k tomuto ?

Trošku Vás opravím, som jedným z organizátorov, je nás v teame 7 ľudí a každý má svoju úlohu. 

Celé to začalo, keď som odišiel z Red Bullu a začal sa venovať paradoxne kultúrnym podujatiam, z čoho vlastne ako firma žijeme. S kamarátom Aďom Kubom sme sa nejako nezáväzne bavili, že Prešov je jediné krajské mesto, čo nemá vlastný polmaratón. A tak sme ho spravili. Pripojil sa k nám Gabi Spišák, neskôr Laci Maras – ikona nielen Prešovského ale Slovenského behania.  Pridali sme Night Run. A bolo to… 

Prišli sme do bežeckého sveta s filozofiou, že bežecké preteky si medzi sebou nekonkurujú, ale vlastne si vychovávajú navzájom ďalších a ďalších bežcov. Naše podujatia sa snažíme robiť tak, aby každý dostal možnosť zažiariť. Od kvalitného balíčka na úvod, cez pompézny štart, atmosféru a skutočný hudobný maratón na trati, bohatého občerstvenia pred, cez a po závode, dobeh do cieľa po červenom koberci, kde mažoretky a moderátor s rovnakou slávou vítajú prvého, aj posledného pretekára, v cieli krásna medaila a odchodový balíček. Cieľom je spraviť to tak, aby každý chcel niečo také zažiť znova.

V Košiciach sa vplyvom situácie náš prvý ročník uskutoční, bohužiaľ, virtuálne.

V Košiciach to ale nešlo jednoducho…

Nie nešlo, ale nechcem sa v tom zbytočne rýpať. Proste sme sa dostali do nevôle jedného člena maratónskeho klubu Košice a zároveň riaditeľa MMM. 

Pre mňa je to uzavretá kapitola, Maratónsky klub Košice si veľmi vážim, vždy budem pripravený spolupracovať, túto tému takto považujem so všetkou úctou za uzavretú a teším sa na to, ako si odbehnem ďalší ročník MMM !! Dúfam, že sa to podarí tento rok…

Presne to je moja ďalšia otázka. Ako Vás organizátorov zasiahla situácia okolo coronavírusu ?

Situácia je veľmi ťažká, najmä finančné straty sú nenahraditeľné. V našom prípade to nie je ušlý zisk, my sme natvrdo v ťažkej strate. Čo sa týka kultúrnych,  ale aj športových podujatí. Je treba si uvedomiť, že nateraz sa rieši v prvom rade zdravie ľudí. Príde však doba, keď vírus ustúpi, no ľudia budú mať rešpekt zúčastňovať sa spoločenských či kultúrnych podujatí. Keď rešpekt opadne, nastúpi ďalšia bariéra a tou budú financie. Či chceme, alebo nie, naše podujatia sú veľmi závislé od toho, či na ne budú mať ľudia peniažky.

Naše bežecké podujatia sa nám podarilo „premiestniť“ do virtuálneho sveta. 

Veľmi si vážim možnosť spolupracovať s Milanom Šimonom a stránkou Motivácia pre bežcov, robíme registráciu a službu, čo sa týka poštovného a balného aj pre ďalšie podujatia, ktoré potrebovali pomôcť. V tejto dobe by bežci, ale aj organizátori, mali držať spolu a veľmi si pomáhať.

Ako to prijali ľudia – tie virtuálne behy ?

Možno to vyznie ako klišé, ale snažíme sa v tejto dobe „zostať na scéne“ a to tak, že sa snažíme udržať ľudí v pohybe. Má to byť ale zdravý, „pomalý“, nesúťažný, individuálny pohyb, zakazujeme vytváranie skupín a nerobíme výkonnostné rebríčky. 

Je tomu preto tak, lebo pri pretekaní a výkonoch v hladine anaerobného prahu má človek na pár hodín po výkone zníženú imunitu a to teraz nikto nepotrebuje.

Je dôležité povedať, že amatérsky alebo ak chcete, hobby šport robia často ľudia, ktorí vyslovene potrebujú mať kvôli tréningu vidinu cieľa a zároveň aj malú odmenu, či pamiatku po jeho dosiahnutí. Samozrejme, nájde sa pár športovcov, ktorým sa takéto riešenie nepáči, ale tak účasť nie je povinná 🙂 Je taká doba, že každý niečo komentuje, alebo vie niečo lepšie ako Vy. Naučil som sa držať sa myšlienky a virtuálnymi výzvami „suplovať“ preteky a posilňovne, udržať ľudí v pohybe, zároveň im urobiť radosť milou odmenou za výkon a to všetko zodpovedne, s rozumom a s dodržiavaním opatrení. Reakcie sú na 80% pozitívne…

Čo som ale veľmi rád, do týchto virtuálnych výziev sa zapájajú aj ľudia, ktorí behajú sami pre seba, sú možno viac introverti a na skutočné preteky ísť neplánovali.

Ďalšia rovina je, že nik nevie, ako sa hrozba okolo coronavírusu bude vyvíjať. Jeseň nie je nafukovacia a už teraz je tam presunutých podujatí až až, a vlastne ani nevieme, či budú povolené a či bude zodpovedné ich vôbec povoliť…

Ako vlastne prebiehajú virtuálne podujatia ?

Tak tie „naše“, a tie s ktorými spolupracujeme, sú ako vravím bezpečné, keďže je to dobrovoľná aktivita za symbolickú cenu, s malou odmenou do poštovej schránky (medaila).

Účastník sa zaregistruje, potom odbehne čo je treba (kedy tak spraví je iba na ňom), a pošle buď verejne do udalosti alebo do súkromnej správy „report“ svojho výkonu (buď je to záznam zo športtestra, z akejkoľvek aplikácie, alebo aspoň fotka v „športovom outfite“ a slovný popis… ). Po uzatvorení registrácie sa účastníkom snažíme do konca nasledujúceho mesiaca doručiť odmenu do poštovej schránky.

Chcem dodať, že ma dojímajú a nesmierne tešia komenty, správy a emaily, ako nám chcú ľudia pomôcť a registrujú sa na tie virtuálne podujatia, ale aj to, ako sa tešia z výziev a posielajú usmiate fotky s medailami. V tých chvíľach má človek pocit, že sa deje presne to, čo bolo cieľom, aby sa dialo. Že aj v náročnej dobe sa ľudia tešia, smejú a hýbu !!

Čo by si odkázal ľudom a čo ďalším organizátorom pretekov ?

Ľudom asi len nech sú zodpovední, nech situáciu neberú na ľahkú váhu. Presne teraz je priestor dobehnúť stratený čas s rodinou, povenovať sa sebe, či fyzicky, ale aj mentálne možno dôjsť k tomu, že každý deň sa dá začať znova a bez chýb.Športovým organizátorom prajem veľa síl!! Tie najväčšie bežecké podujatia ako košický, bratislavský či bystrický maratón nech túto situáciu „prežijú“ čo možno najviac bez ujmy, ako to len ide. Menším podujatiam a klubom celkovo v športe veľmi držím palce, aby naďalej boli „naším“ hnacím motorom a nám všetkým bežcom a športovcom želám, nech ostaneme zdraví a v pohybe. Verím, že nám nič neujde!!

Show More